Kostol sv. Valentína

Kostol sv. Valentína v sučastnosti už nestoji, ale zachoval sa o ňom záznam vo farskej kronike.

V r. 1164 už existovala Belá ako dedina, ale volala sa Valtensdorf (Osada svätého Valentína). Meno pravdepodobne dostala podľa patróna Valentína. Asi začiatkom 13. storočia bol postavený aj Kostol sv. Valentína (Valtenskirche). V r. 1612, počas reformácie, bol tento kostol opravený. V r. 1707 zhorela na ňom strecha. Po požiari kostol ostal v ruinách a viac ho neopravovali.

Kostol sv. Valentína. Podľa záznamu vo farskej kronike pochádza už z r. 1208. Od konca 15. storočia v Kostole sv. Valentína stáli tri oltáre, veľký (hlavný) sv. Valentína so sochou svätca stojaceho po ľavici Bohorodičky s malým Kristom na rukách, po pravici so sv. Štefanom Protomartýrom. Tieto tri dominantné plastiky boli zrejme umiestnené v nike uzatváranej na spôsob krídlového oltára. Madona pravdepodobne z tohto oltára je podnes (už bez polychrómie) zachovaná a umiestnená ako solitér na severnej strane presbytéria v kostole sv. Antona pustovníka. Ďalší oltár po pravej strane bol zasvätený neznámym mučeníkom a po ľavej strane stál tretí oltár svätého Krištofa mučeníka.

Kostol sv. Valentína, neskôr pomenovaný ako Ecclesia parva minor, slúžil v tom čase ako vedľajší kostol. Podľa analógií z ostatných slovenských stredovekých miest sa môžeme iba domnievať, že ho užívala slovenská minorita v Belej, čím sa situácia tohto chrámu oproti postaveniu oboch kostolov v 13. storočí obrátila. Kostol sv. Valentína bol vždy integrálnou súčasťou belianskej cirkvi a nikdy netvoril samostatnú farnosť. Okolo kostola nenachádzame cintorín, to mu síce upiera farské práva, zároveň však neupadol do postavenia kaplnky.

Dôležitým údajom z farskej kroniky je záznam z r. 1707. Podľa neho už prv požiarom značne poškodený Kostol sv. Valentína úplne deštruoval prúd vody z náhonu, ktorú priviedli mešťania pre svoj mlyn postavený okolo r. 1650. Pre nesvedomitosť a nedbalosť mestskej komunity, napriek napomenutiam kapitulských vizitátorov, sa napokon múry kostola úplne zosypali a kostol ostal v ruinách. Oltáre (spolu s ďalším hnuteľným majetkom) boli s úctou a s odpustkami (čiže aj s relikviami) prenesené do farského kostola. Hlavný oltár bol umiestnený v Kaplnke sv. Kataríny, ktorá bola neskôr premenovaná a zasvätená sv. Valentínovi. Kaplnku sv. Valentína, ako aj Kostol sv. Antona Pustovníka obdaril pápež Pius VI. dekrétom z r. 1785 plnomocnými odpustkami, udeľovanými za obvyklých podmienok v deň odpustu oboch svätcov. Odpis dekrétu potvrdil prvý spišský biskup Karol de Salbeck. Od tohto obdobia až do súčasnosti slávi katolícka cirkev v Spišskej Belej netradične dve odpustové slávnosti.

Zvyk chodiť okolo oltára

Zvyk chodiť okolo oltára je náš miestny: tak podobne ako to robia veriaci pútnici na Ma- rianskej hore v Levoči (ale bez sviečok), ľudia so zapálenou sviečkou sa okolo oltára modlia za rozličné potreby k Bohu na príhovor sv. Valentína. Je to pútnická tradícia, robia ju na mnohých pútnických miestach aj vo svete napr. Santiago de Compostela.