Františkáni je súhrnné označenie pre viacero rehoľných spoločenstiev, ktoré sa riadia Regulou sv. Františka. Patrí medzi žobravé rehole. Pôvodnú mužskú žobravú rehoľu založil v 1209 sv. František z Assisi. Postupne sa františkánska rehoľa rozrástla aj o ženský smer (pod vedením sv. Kláry) a tzv. Svetský (tretí) rád pre laikov a z neho tretie regulované rády. Už počas Františkovho života a o to viac po jeho mrti (1226) sa v reholi začali spory medzi tzv. konventuálmi a spirituálmi alebo zelantmi ohľadom dodržiavania Reguly a ideálu chudoby, ktoré v 14. storočí vyvrcholili rozdelením rádu na viacero samostatných rehoľných spoločenstiev (konventuáli, observanti), vrátane niekoľkých siekt (fraticelli, beghardi).
Františkánsky svetský rád – (OFS)
www.assisi.sk
V strednej Európe majú terciári dlhodobú tradíciu, siahajúcu do stredoveku. Na prelome 19. a 20. st. sa tretí rád, ktorý vtedy obnovil pápež Lev XIII., vo veľkej miere zaslúžil o obrodu katolicizmu. V roku 1920 mal tretí rád na Slovensku niekoľko tisíc členov. V 50–tych rokoch sa terciári museli utiahnuť do ilegality. V prípade prezradenia boli vystavení stíhaniu pre protištátnu činnosť. Počas totality, okrem skupiny terciárov okolo brata Stanislava Šmida v Bratislave, po františkánskej stope kráčali ďalší bratia a sestry, ktorí však boli nútení vzhľadom na ťaživé pomery sedemdesiatych rokov žiť svoje františkánske povolanie v ilegalite, a to individuálne, alebo len v malých spoločenstvách. Bol to stav neprirodzený, vynútený situáciou, ktorá pretrvávala do r. 1989.
Život terciárskych spoločenstiev po roku 1989
Po roku 1989 sa situácia zmenila. Františkáni sa vrátili do kláštorov a terciári vyšli z ilegality. Opäť sa začínajú verejne stretávať a budovať nové spoločenstvá. V marci 1990 sa v sakristii františkánskeho kostola v Bratislave konalo stretnutie na úrovni Národnej rady, ktoré rozhodlo zmapovať počet spoločenstiev terciárov na území Slovenska, národné bratstvo nazvalo „Františkánsky svetský rád“ a jeho duchovné vedenie zverilo do rúk Menších bratov františkánov. V roku 1990 sa opäť začína vydávať časopis „Serafínsky svet“, aby naplnil túžby po františkánskej duchovnosti Menších bratov a terciárov. – Začiatkom roku 1991 pre zabezpečenie vzájomného prepojenia bratstiev a ich včasnej informovanosti sa začal vydávať spravodaj OFS „Ozvena svetských františkánov“. – Vo februári 1991 po predložení štatútu rádu bolo prezentované obnovenie činnosti rádu na biskupskej konferencii, ktorá 21.1.1991 vzala obnovenie činnosti na vedomie a vyslovila súhlas s tým, aby tam, kde nie sú rehoľní kňazi františkánskych reholí, funkciu duchovných poradcov vykonávali svetskí duchovní. – V apríli 1991 Ministerstvo kultúry – odbor pre veci cirkevné vzalo na vedomie obnovu činnosti tretieho rádu. V septembri 1993 bol na zasadaní dNR OFS predložený návrh o zriadení šiestich regiónov v organizačnej štruktúre bratstiev, čím by sa vytvoril jeho ďalší dosiaľ chýbajúci článok v organizácii bratstiev. – V januári 1994 bolo bratstvo OFS oficiálne zaregistrované na Ministerstve kultúry SR ako samostatný rád s právnou subjektivitou, odvedenou od Rímskokatolíckej cirkvi. Tento deň je dňom oficiálneho vzkriesenia a oživenia duchovného odkazu sv.Františka z Assisi. – 4.5.1995 predsedníctvo Medzinárodnej rady OFS, zídené v Ríme preskúmalo stav OFS na Slovensku a ustanovilo Národné bratstvo OFS na Slovensku. – 10.11. – 12.11.1995 sa v Bratislave koná prvá riadna národná volebná kapitula OFS. – Dekrétom zo dňa 29.1.1996 potvrdila Medzinárodná rada OFS národný Štatút OFS. V decembri 1998 sa mení názov spravodaja OFS z „Ozveny“ na „Františkánsku rodinu“. – Na jar roku 2000 sa k bratstvám OFS pripájajú 2 kapucínske bratstvá OFS (Pezinok, Bratislava). – V lete roku 2000 preberá NR OFS a celé Národné bratstvo Slovenska zodpovednosť za zorganizovanie Medzinárodného stretnutia terciárov Európy „EUFRA“ v Badíne pri Banskej Bystrici (107 terciárov z 27 krajín Európy) v dňoch 29.7. – 12.8.2001.
Národné bratstvo OFS v súčastnosti
Národné bratstvo OFS Slovenska v súčastnosti eviduje 56 bratstiev s 1300 člemi s trvalými sľubmi, žijúcich v 6 regiónoch
– západoslovenský 7 bratstiev OFS
– nitriansky 6 bratstiev OFS
– maďarský 15 bratstiev OFS
– východoslovenský 8 bratstiev OFS
– žilinský 3 bratstvá OFS
– oravský 17 bratstiev OFS
Priemerný vek členov je okolo 65 rokov. Počet bratstiev sa postupne zvyšuje, ich organizačná štruktúra je ustálená. Bratia a sestry sa schádzajú najmenej raz mesačne na stretnutiach celého bratstva. Ak je to bratstvo väčšie, stretávajú sa aj v malých spoločenstvách (v krúžkoch) týždenne, alebo každý druhý týždeň. Náplňou stretnutí je spoločná modlitba, liturgická a osobná, čítanie a rozjímanie Svätého písma, štúdium františkánskej duchovnosti, aktuality zo života OFS, udalosti v Cirkvi a spoločnosti a pod. Mesačné stretnutia bratstiev podľa možnosti začínajú, alebo končia sv. omšou, prípadne aj adoráciou. Duchovnú asistenciu bratstiev vykonávajú Menší bratia františkáni, kapucíni, minoriti, farskí rímskokatolícki a grékokatolícki kňazi a duchovní animátori (členovia bratstiev).
Sv. Klára z Assisi, pôvodným menom Chiara Offreduccio (*16. júl 1194, Assisi, Umbria, Taliansko – † 11. august 1253, San Damiano, Assisi) bola zakladateľka františkánskej ženskej rehole klarisiek. V roku 1210 sa stretla so sv. Františkom z Assisi a pod jeho vplyvom opustila na Kvetnú nedeľu 20. marca 1212 svoju šľachtickú rodinu, ostrihala si vlasy a zasvätila svoj život nasledovaniu Krista v radikálnej chudobe. Najprv sa uchýlila do neďalekého benediktínskeho kláštora. Neskôr spolu so sv. Františkom a svojou sestrou založila v assiských bránach ženské spoločenstvo San Damiano. V roku 1216 sa stala jeho opátkou. Až do svojej smrti zotrvávala na tomto mieste v prísnej klauzúre a žila podľa reguly, ktorú sama sformulovala. V roku 1255 ju pápež Alexander IV. vyhlásil za svätú. V roku 1958 ju pápež Pius XII. vyhlásil za patrónku televízie.
Freska sv. Kláry od Simone Martiniho v Bazilike sv. Františka v Assisi (14. stor.)
Svätý Ignác Antiochijský patrí medzi významné osobnosti poapoštolského obdobia Cirkvi.
Niektorí obdivujú, prípadne nasledujú sv. Františka Assiského preto, lebo v jeho živote vidia akési pútavé sväté dobrodružstvo. Nie menej by sa to isté dalo povedať aj o živote jeho duchovnej sestry a spolupracovníčky – sv. Kláry Assiskej.
Svätá Klára pochádzala zo šľachtickej rodiny. Narodila sa roku 1194 (niektorí uvádzajú roku 1193) v Assisi. Bola najstaršia zo 4 detí – dievčat. Otec im skoro zomrel. Popri matke prevzal zodpovednosť za dievčatá energický strýko.
Keď mala Klára 12 rokov, odohralo sa v jej rodnom meste zvláštne divadlo: bohatý obchodník Pietro Bernardone verejne vydedil svojho podivného syna Františka a ten sa v úplnej chudobe oddal Božej službe. Kláru očarilo Františkovo veľkodušné rozhodnutie a jeho ideál Bohu zasvätenej absolútnej chudoby. Preto odmietala vydaj, ku ktorému ju nútili príbuzní po dosiahnutí veku 15 rokov.
Keď už dovršovala osemnásty rok, jej strýko nástrojil na čo najskoršom vydaji. No namiesto toho Klára v noci po Kvetnej nedeli roku 1212 utiekla tajne z domu. Sprevádzaná jednou priateľkou odišla z mesta do lesa, kde pri malom kostolíku Porciunkula býval František a jeho prví spoločníci. Tí ju už čakali s horiacimi fakľami. V chudobnom kostole sa odohral jednoduchý, ale pôsobivý obrad: František odstrihol Kláre pekné dlhé vlasy a odovzdal jej hrubé vlnené rúcho, aké nosil aj on. Ona zasa zložila do jeho rúk sľub chudoby, čistoty a poslušnosti, ktorým sa neodvolateľne zasvätila Bohu. Ešte tej istej noci ju František aj s jej družkou odviezol do kláštora rehoľných sestier benediktínok v neďalekej Bastii a odtiaľ po dvoch týždňoch do iného benediktínskeho kláštora na úpätí vrchu Subasio.
Ako sa dalo čakať, Klárina rodina bola pobúrená a strýko s ozbrojeným sprievodom chcel nasilu priviesť domov mladú utečenku. Ale tá pri strýkovom hrmotnom príchode utiekla do kláštorného kostola, kde sa pevne chytila oltára. Dobiedzajúcim príbuzným iba odhrnula závoj, ktorý mala na hlave, a ukázala ostrihané vlasy ako znak svojho neoblomného rozhodnutia a zasvätenia sa Bohu. Napokon príbuzní ustúpili. No nie všetci v rodine odsudzovali jej počínanie. Onedlho sa k nej pripojila v kláštore jej mladšia sestra Agnesa. Príklad statočných sestier povzbudil ďalšie dievčatá, aby nasledovali ich veľkodušné rozhodnutie.
Vznikajúce rehoľné spoločenstvo, ktoré sa stalo ženskou vetvou rádu sv. Františka, sa takto rozrastalo a potrebovalo vlastný dom. František dosiahol, že assiský biskup pridelil sestrám malý kláštor s kostolom sv. Damiána pri Assisi. Preto sa rehoľníčky najprv nazývali „chudobné uzavreté dámy sv. Damiána“. Iba po smrti zakladateľky sa začali nazývať podľa jej mena – klarisky. V roku 1215, vo veku 21 rokov, sa stala Klára predstavenou nového rehoľného spoločenstva a ostala ňou až do smrti. Základné pravidlá rehoľného života dal sestrám František. Klára ich upravila, podopĺňala a po overení viacročnou skúsenosťou predložila na schválenie najvyššej cirkevnej vrchnosti.
Boli to prísne pravidlá, ktoré zaväzovali Kláru a jej duchovné dcéry k tvrdému asketickému životu. Klára dávala príklad ostatným: pod rehoľnými šatami nosila tvrdé a drapľavé kajúce rúcho, spávala na holej zemi alebo na hŕbe viničného prútia, až jej František rozkázal spávať na slamníku. Jedla veľmi málo a často sa postila. Aj biskup pokladal za potrebné mierniť Klárinu prísnosť.
Tak assiský biskup, ako aj iní vysokí cirkevní hodnostári, ktorí navštívili kláštor sv. Damiána, sahrozili nad krajne prísnou chudobnou v zariadení kláštora a v živote rehoľných sestier. Pokladali takýto stav za neudržateľný. Ale Klára bola žiarlivá na túto absolútnu chudobu. Žiadala pápežov, aby jej potvrdili tzv. „privilégium chudoby“. Bolo to právo, podľa ktorého nemusela prijať nijaké vlastníctvo nielen pre seba, ale ani pre rehoľné spoločenstvo. Túto výsadu chudoby jej udelil pravdepodobne už pápež Inocent III., ale istotne Gregor IX (v septembri 1228) a potvrdil ho Inocent IV. pri návšteve Assisi niekoľko dní pred Klárinou smrťou.
Voči Františkovi prechovávala Klára city detinskej oddanosti a nadprirodzenej lásky. Pritom sa zaujímala o vážne problémy „menších bratov“ (tak sa nazývali Františkovi rehoľníci) a usilovala sa svojím spôsobom prispieť k ich úspešnému riešeniu. Raz ju František žiadal, aby mu pomohla pri dôležitom rozhodovaní, či sa má dať spolu s bratmi na pustovnícky život alebo či sa majú venovať apoštolátu. Klára ho jednoznačne povzbudzovala k apoštolátu a potom spolu so sestrami modlitbou a obetami podporovala menších bratov v ich úsilí o kresťanskú obnovu vtedajšieho života.
Od roku 1224-1225 až do smrti bola Klára postihnutá chorobou, ktorá ju nútila takmer stále ležať. Napriek tomu sa usilovala čo najvernejšie plniť rehoľné záväzky, ako aj povinnosti úradu predstavenej. Roku 1243 obliehali Assisi mohamedáni ako spojenci nemeckého cisára Fridricha II. Prišli aj ku kláštoru sv. Damiána. Chorá Klára sa dala priviesť ku kláštornej bráne aj s Oltárnou Sviatosťou. Na veľký údiv všetkých sa dali útočníci na zmätený útek do kláštora.
Prísny spôsob rehoľného života, ktorý si zvolila Klára, pôsobil nielen blahodarne na obnovu nábožnosti a mravov vo vtedajšej spoločnosti, ale priťahoval aj veľkodušné mladé srdcia k nasledovaniu. Rehoľa klarisiek sa rozšírila už za života zakladateľky do viacerých krajín a vstupovali do nej i významné osobnosti. Jednou z nich bola česká princezná z kráľovského rodu Přemyslovcov – svätá Anežka Česká. Zachovali sa 4 listy, ktoré, počnúc rokom 1235, Klára písala Anežke. Listy svedčia o duchovnej veľkosti tak pisateľky, ako aj adresátky.
Ako píše Peter Matej Ovčiarik OFM v Katolíckych novinách, správu o posledných dňoch Klárinho života a „odchode domov“ podáva Tomáš z Celana. Napriek tomu, že prežívala veľké bolesti, dokázala utešovať a potešovať iných. Keď sa jej rodná sestra Agnesa so slzami v očiach pýtala: „Prečo ma opúšťaš? Prečo neprosíš Boha, aby ťa uzdravil a ešte ťa nechal medzi nami?“ , svätica odpovedala: „Je to Božie želanie a vôľa, aby som sa s vami rozlúčila. Čoskoro po mne prídeš k Pánovi a pred mojím odchodom ti udelí ešte veľkú útechu.“ Sv. Agnesa skutočne zomrela 15. alebo 16. novembra 1253, iba tri mesiace po svojej sestre.
Bolesti smrteľného zápasu sv. Kláry trvali niekoľko dní. Aj keď počas posledných sedemnástich dní už nemohla prijať žiadnu potravu, Pán ju obdaril takou silou, že všetkých, čo k nej prišli, povzbudzovala k službe Kristovi. Keď ju brat Rainaldo vyzýval na trpezlivosť v dlhom mučeníctve, odpovedala: „Najmilši brat, odkedy som skrze Božieho sluhu Františka spoznala milosť môjho Pána, nie je mi nijaký trest priťažký, nijaké pokánie priveľké a nijaká choroba pritvrdá.“ Klára obrátila pozornosť aj na svoje duchovné dcéry. Zavolala si ich k sebe a napomínala ich, aby aj bez nej statočne vytrvali na správnej ceste, hoci im už viac nebude môcť byť sprievodkyňou. Dôrazne im kládla na srdce, aby zachovávali Privilegium paupertatis a vždy zostali verné príkladu sv. Františka. V piatok 8. augusta začalo trojdnie Klárinho obetovania. Sestra Bonaventúra bola spolu s ostatnými sestrami pri jej lôžku. Svätica tichým hlasom odporúčala svoju dušu slovami: „Choď v pokoji, budeš mať dobrý sprievod. Ten, ktorý ťa stvoril, predvídal o tebe, že budeš svätá, a keď ťa stvoril, vlial ti Ducha Svätého. A potom ťa strážil ako matka svoje dieťatko.“ Klára hovorila aj o Najsvätejšej trojici a iné Božie slová, ktorým by nerozumeli ani učeníci“ , píše Tomáš z Celana. Keď sestra Bonaventúra pri lôžku zomierajúcej uvažovala o jej veľkosti a svätosti, cez zaslzené oči uvidela veľký zástup panien v bielych šatách, všetky mali na hlavách koruny. Jedna z nich vynikala veľkosťou a krásou, kráčala žiariac nad ostatné; z jej koruny, ktorá sa podobala prevŕtanej kadidelnici, vychádzal taký jas, že sa noc v dome premenila na denné svetlo. Pristúpila k lôžku, na ktorom ležala Kristova nevesta, láskyplne sa nad ňou sklonila a nežne ju objala. Panny vybrali prekrásnu látku, so svätou horlivosťou obliekli Kláru a vyzdobili svadobnú miestnosť“. V nasledujúci pondelok sv. Klára zomrela.
Na jednom obrázku je sv. Klára znázornená so zdvihnutou pravou rukou, v ktorej drží pochodeň. V dnešných časoch zachmúrených zlobou nám sv. Klára svieti svojou pochodňou, prežaruje naše srdcia Kristovou láskou.
Klára zomrela 11. augusta 1253. Pochovali ju v kostolíku sv. Juraja, na mieste ktorého neskôr vznikla jej zasvätená bazilika. Už za jej života sa stávali na jej príhovor zázraky a ešte viac sa ich dialo po jej smrti. Prirodzene, to veľmi prispelo k úcte, ktorú prechovával voči svätej žene kresťanský ľud. Pápež Alexander IV. vyhlásil Kláru za svätú už dva roky po jej smrti, teda roku 1255.
Úcta sv. Kláry Assiskej sa rozšírila po celom kresťanskom svete. Jej meno patrilo medzi často používané dievčenské mená, zvlášť v románskych krajinách.
Františkánsky svetský rád
1. Všeobecné informácie
Základné údaje o dejinách a činnosti bratstiev Františkánskeho svetského rádu je potrebné začať opisom tretích rádov vo všeobecnosti, ich dejín, charakteristických vlastností tak, aby sa dalo prejsť k definícii Františkánskeho svetského rádu, opísaniu jeho konštitutívnych prvkov a názvosloviu.
1.1 Tretie rády vo všeobecnosti
Tretie svetské rády sú podľa Kódexu kánonického práva združeniami, členovia ktorých majú vo svete účasť na duchu niektorého rehoľného inštitútu, pod vyšším vedením toho istého inštitútu vedú apoštolský život a snažia sa o kresťanskú dokonalosť, nazývajú sa tretie rády alebo majú iný primeraný názov (kán. 303 CIC). Pojem rádu v tomto prípade sa nechápe ako inštitút zasväteného života alebo spoločnosti apoštolského života, ale v historickom ponímaní ako stav alebo skupina osôb a v dnešnom ponímaní ako spoločenstvo, organizácia, čizdruženie svetských ľudí spojených výnimočným putom s určitou rehoľnou rodinou, v ktorej po prvom ráde (rehoľníci), a po druhom (rehoľné sestry, ktoré vedú kontemplatívny spôsob života) tvoria jej „tretiu časť“. Jej členmi môžu byť katolíci – laici, ako aj diecézne duchovenstvo. Hlavným cieľom členov tretích rádov je snaha o dokonalosť a vykonávanie apoštolských diel v duchu konkrétnej rehoľnej rodiny. Podobne ako aj všetky ostatné cirkevné združenia aj tretie rády sa riadia všeobecným cirkevným a vlastným právom (regula, konštitúcie, partikulárne stanovy). Duchovno-právnu asistenciu zverila Cirkev predstaveným prvých rádov.
1.1.1 Dejiny
Počiatky tretích rádov musíme hľadať medzi rôznymi svetskými hnutiami, ktoré sa rozhodli dosiahnuť kresťanskú dokonalosť a dobrovoľne prijímali vtedy už známe praktiky umŕtvovania a pokánia a zaväzovali sa zachovávať ich počas celého života. Tieto záväzky od 6. do 7. storočia nazývali pojmom „obrátenie“ – conversio a tých, čo sa pre ne rozhodovali, konvertitami. Boli to tzv.dobrovoľní kajúcnici. Táto voľba sa spájala so zmenou oblečenia, prehĺbením života modlitby, prijímaním ťažkých umŕtvovaní, zrieknutím sa niektorých verejných funkcií, používania zbrane, vedenia obchodu, zábavy, sľubom dodržiavať čistotu, čo platilo pre osoby žijúce samostatne, ako aj pre manželov, a od začiatku 12. storočia praktizovaním zdržanlivosti na určité obdobie.
Všeobecné presvedčenie pripisujúce sv. Františkovi z Assisi založenie rehole kajúcnikov nemá z historického hľadiska nijaké podklady. Svätec sám po svojom obrátení viedol kajúci život „konversa“. No keď zoberieme do úvahy jeho vplyv na rozšírenie myšlienky pokánia medzi laikmi v ich dome, môžeme právom hovoriť o sv. Františkovi ako o zakladateľovi „svojej rehole kajúcnikov“. Boli však aj kajúcnici spojení s dominikánmi alebo inými, neskôr vznikajúcimi, žobravými rádmi. Z týchto, ako aj z iných skupín veriacich žijúcich v tieni reholí sa zrodili svetské rády. Tieto skupiny, nazývané v dokumentoch rôzne, na ktoré mali rehoľné rodiny slabší alebo silnejší vplyv, sa do nich postupne pripájali. A tak v roku 1285 generál dominikánov Munio de Zamoravypracoval regulu pre kajúcich bratov a sestry sv. Dominika a v roku 1289 pápež Mikuláš IV. potvrdil „Tretiu regulu sv. Františka“. S odstupom času Apoštolská stolica dovolila, aby aj ostatné rehole mohli mať združenia, podobné združeniu spojenému s františkánmi III. rádu; najčastejšie sa tu právne potvrdzovali už jestvujúce stanovy. Vzhľadom na nedostatok všeobecných prameňov a rôznorodosť terciárskeho hnutia je ťažké dnes podať krátky a zároveň vyčerpávajúci prehľad tohto vývoja v priebehu storočí. Prvé obdobie do roku 1516 bolo obdobím formovania sa tretích rádov. Okrem františkánskeho a dominikánskeho vznikajú tretie rády spojené s rehoľou servítov, augustiniánov, karmelitánov. Často sa stretávame aj s premenou tretích rádov, terciárov na tretie regulárne rády. Terciári mali vlastné zákonodarstvo, odlišný odev, vynikali intenzívnym modlitbovým a sviatostným životom, ako aj pôsobením na poli charity a z hľadiska práva požívali privilégium duchovenstva, no toto privilégium im odobrali na V. lateránskom koncile v roku 1516. Po období spojenom s reformáciou pod vplyvom a z iniciatívy prvých rádov v 17. storočí došlo k obrode terciárstva a pripodobneniu iným, pri kláštorných kostoloch, už existujúcim bratstvám. Stalo sa z neho hromadné náboženské hnutie, získavajúce duchovné milosti a privilégiá danej duchovnej rodiny. Tento rozvoj prerušila francúzska revolúcia, zrušenie organizácií a cirkevných diel, ktoré vykonávali rôzne vlády.
Koncom 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia prežili tretie rády obdobie veľkého obrodenia, ktorému napomohlo niekoľko faktorov: povzbudenia vtedajších pápežov (všetci pápeži od Pia IX. po Jána XXIII. boli terciári), aktivita laikov v Cirkvi, hľadanie riešení pre tzv.“sociálnu otázku“, obnova prvých rádov.
Počas II. vatikánskeho koncilu aj po ňom nastala široká a hlboká kríza identity terciára, vzťahu k vlastnej reholi, spôsobu vedenia tretích rádov. K prekonaniu tejto situácie prispelo dielo „aggiornamento“ a obnova, vďaka ktorým sa revidovalo zákonodarstvo (regula, konštitúcie, stanovy), špecifikovali sa vzťahy s prvými rádmi a utvárali sa nové organizačné štruktúry.
1.1.2 Jednotlivé tretie rády
V abecednom poradí chceme uviesť tretie rády existujúce dnes v Katolíckej cirkvi; v zátvorke podávame oficiálny rok ich vzniku: augustiniánsky (r. 1399 – ženský, mužský), dominikánsky (r. 1285), minimitov sv. Františka z Paoli (r. 1501), karmelitánov (r. 1476), bosých karmelitánov (r. 1594), maristov (r. 1850), marcedistov (r. 1681), oblátov sv. Benedikta (r. 1985), premonštrátov (r. 1751), servítov (r. 1424), trinitárov (r. 1751).
1.1.3 Spiritualita
Treba upozorniť na niektoré spoločné aspekty, špecifické pre všetky tretie rády, ktoré nemôžeme opomenúť pri charakterizovaní identity svetského terciárstva. Túto úvahu môžeme rozviesť v jednotlivých bodoch:
1. Život podľa evanjelia v Cirkvi a vo svete
Hoci do tretích rádov môžu patriť aj diecézni duchovní, väčšinu členov, terciárov, tvoria kresťania-laici, povolaní k životu podľa evanjelia, ktorí majú účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Ježiša Krista v Cirkvi a vo svete (porov. LG 31). Celú sériu smerníc ako žiť, ktoré sa vzťahujú na všetkých laikov, a teda aj na terciárov, nájdeme v dokumentoch II. vatikánskeho koncilu a v pokoncilových dokumentoch. Dnes sa už upúšťa od koncepcie tretieho rádu chápanej ako „rehoľný život mimo múrov kláštora“ a silne sa zdôrazňuje ich svetský charakter so všetkými dôsledkami, v spiritualite, organizácii a v znakoch vnútornej príslušnosti.
2. Účasť na charizme rehoľného inštitútu
Špecifickým aspektom odlišnosti tretích rádov od ostatných laických združení je život podľa duchovnej tradície rehoľnej rodiny, s ktorou sú spojené. Táto rodina vtláča terciárom výnimočný znak zvelebovania Boha, komunikácie a prebývania s ním, nasledovania Ježiša a realizovania apoštolských diel. Špecifickú úlohu tu zohráva spiritualita zakladateľa rehoľného inštitútu, ktorej sú terciári svetskými reprezentantmi a sú jej svetským doplnením. Je samozrejmé, že nemôžeme prenášať všetky skúsenosti a duchovnú tradíciu bez ohľadu na individuálny a komunitný rozmer svetského charakteru tretích radov.
3. Apoštolský život
Členovia tretích rádov sa zúčastňujú na apoštoláte chápanom ako činnosť, vďaka ktorej celá Cirkev rôznymi spôsobmi plní svoje nadprirodzené a prirodzené poslanie. Je to čosi nové, čo bolo zahrnuté aj do kánona 303 v novom Kódexe kánonického práva. Nejde tu len o zhodnotenie dôležitej časti povolania každého kresťana, ale o zdôraznenia konštitutívneho prvku združení tohto typu. Povolanie veriacich vyplývajúce zo svätého krstu, získava nový titul na základe príslušnosti k tretiemu rádu. Apoštolát terciárov vo svojej podstate pozostáva z apoštolátu laikov alebo duchovenstva, no formovaného podľa ducha a foriem prispôsobených laickému alebo duchovnému stavu konkrétneho rehoľného inštitútu a prejavuje sa vo forme individuálneho a spoločného apoštolátu, vydávaním svedectva a činným angažovaním sa v dielach Cirkvi.
4. Vyššie vedenie rehoľného inštitútu
Právo nariaďuje rehoľným inštitútom, ktoré majú nejaké združenie veriacich, pripojené k nim, aby im so zvláštnou starostlivosťou pomáhali (porov. CIC kán. 677, §2). Mocou práva Cirkev zverila „vyššie vedenie“ tretích rádov vyšším predstaveným prvých rádov. Túto povinnosť vykonávajú osobne alebo prostredníctvom svojho delegáta, ktorý sa môže volať asistent pre tretí rád. Štýl a spôsob, akými prvé rády spĺňajú úlohu vyššieho vedenia sú zahrnuté v tej istej charizme a vyplývajú zo vzájomného spojenia. Úlohou vyššieho vedenia je pri všetkej úcte k nezávislosti terciárskych spoločenstiev bdieť nad ich spojením s Cirkvou a s rehoľnou rodinou, nad vernosťou učeniu Cirkvi, zabezpečovať vernosť charizme danej rehoľnej rodiny, ako aj vykonávať bratskúá službu duchovného a apoštolského oživenia terciárskych spoločenstiev.
5. Napredovanie na ceste kresťanskej dokonalosti
Všeobecnú výzvu k svätosti a dokonalosti terciári uskutočňujú účasťou na živote a spiritualite danej rehoľnej rodiny. Pozvanie nasledovať Krista je dané všetkým kresťanom a každý terciár by mal naň odpovedať v súlade so svojím vlastným povolaním a charizmou, ktorú dostal.
1.2 Františkánsky svetský rád (Ordo Franciscanus Saecularis)
Tento úvod nám dovolil zorientovať sa v tom, že Františkánsky svetský rád je jedným z mnohých združení laikov, ktoré právo nazýva „tretí rád“.
1.2.1 Definícia Františkánskeho svetského rádu
Františkánsky svetský rád nazývaný tiež Františkánske svetské bratstvo alebo Tretí františkánsky rád, je verejným združením, ktorého členovia, laici i diecézni duchovní, pobádaní Duchom Svätým, sľubom sa zaväzujú žiť podľa evanjelia spôsobom sv. Františka vo svojom laickom stave, zachovávať regulu schválenú Cirkvou (Reg. 2, GK 1, 3), snažia sa o dosiahnutie kresťanskej dokonalosti a vedú apoštolský život (porov. kán. 303 CIC). „Vyššie vedenie“, o ktorom hovorí kán. 303, nad Františkánskym tretím rádom bolo zverené prvému rádu (Menší bratia, Menší bratia konventuáli, Menší bratia kapucíni), ako aj Tretiemu regulárnemu rádu (TOR).
Všetci veriaci sú povolaní k svätosti a majú právo ísť v spojení s Cirkvou po vlastnej duchovnej ceste. V Cirkvi je mnoho duchovných spoločenstiev s rozličnými charizmami. Svetskí františkáni sa usilujú vidieť živú a činnú osobu Krista vo svojich bratoch a sestrách, vo Svätom písme, v Cirkvi a v liturgických úkonoch. Zároveň v spojení s ostatnými ľuďmi dobrej vôle sú povolaní budovať bratskejší a evanjeliovými hodnotami naplnený svet, aby sa uskutočnilo Božie kráľovstvo. Františkánsky svetský rád je otvorený pre všetkých veriacich. Ako symbol príslušnosti do veľkej františkánskej rodiny svetskí nasledovníci sv. Františka nosia znak TAU. Generálne konštitúcie hovoria, že spiritualita a apoštolský život členov charakterizujú svetské podmienky. Súčasná regula nepredpisuje špeciálne oblečenie. Svedectvo je potrebné vydávať svojím postojom, ktorý sa má prejavovať skromnosťou. Svetskí františkáni sa pri vzájomných stretnutiach oslovujú brat a sestra a pozdravujú sa pozdravom Pokoj a dobro, na ktorý sa odpovedá vždy a všade. Nasledovníci sv. Františka musia chápať potrebu modlitby. Výnimočné miesto v živote svetského františkána má Eucharistia. Časté prijímanie Krista má viesť k práci na sebe, k zdokonaľovaniu sa v dobrom. Na ceste posväcovania sa je dôležitou zložkou dobrovoľné umŕtvovanie, obetovanie sa na úmysel vynáhrady za svoje hriechy a hriechy druhých ľudí. Svetský františkán má denne prečítať aspoň jeden úryvok zo Svätého písma po predchádzajúcej modlitbe o svetlo Ducha Svätého. Svetskí františkáni sú povolaní vydávať svedectvo, že sacrum je prítomné vo svete a sprítomňovať evanjelium vo všetkých oblastiach súčasného života.