Kňazstvo

Len jedno povolanie si ÄŤlovek nevyberá sám

Pri Poslednej veÄŤeri povedal JeĹľiš apoštolom: „Nie vy ste si vyvolili mĹ�a, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás“ (Jn 15, 16).
Povolanie kĹ�aza je teda osobitným spôsobom vyvolenie. Z toho vyplýva aj jeho podstata, náplĹ� i jeho uskutoÄŤĹ�ovanie. JeĹľiš to sám spresnil, keÄŹ povedal v prvom rade apoštolom: „Ja som viniÄŤ, vy ste ratolesti... Ako mĹ�a miluje Otec, tak ja milujem vás. OstaĹ�te v mojej láske“ (Jn 15, 5. 9).

NestaÄŤí byĹĄ slušným ÄŤlovekom
Svätý Pavol, ako povolaný apoštol, to vyjadril v Liste GalaĹĄanom veÄľmi konkrétne slovami: „UĹľ neĹľijem ja, ale vo mne Ĺľije Kristus“ (Gal 2, 20). A tak v tradícii viery Cirkvi sa po celé stároÄŤia hovorí o kaĹľdom vysvätenom kĹ�azovi: „Sacerdos, alter Christus – kĹ�az, druhý Kristus“. KĹ�az má byĹĄ ako Kristus  medzi nami.
Ak by bol kĹ�az len slušným ÄŤlovekom, neviedol by veriacich k svätosti, ku ktorej sme všetci povolaní. V tomto duchu písal Pavol svoje listy, napríklad „svätým v Efeze“ (Ef 1, 1), teda veriacim, ktorí uverili celým srdcom v Krista.
KĹ�az má ĹľiĹĄ zvlášĹĄ oddane takýmto kresĹĄanským Ĺľivotom – Ĺľivotom viery, lásky a nádeje. Vtedy ho môĹľu maĹĄ radi a môĹľu ho prijímaĹĄ veriaci i neveriaci, všetci, ktorí ho vidia a poznajú, ktorým sa prihovára svojím Ĺľivotom a ktorých môĹľe zaujímaĹĄ aj jeho slovo. Ak by bol kĹ�az len švihák, športovec, fanúšik hudby, ÄŤi len slušný ÄŤlovek, takých je aj v iných povolaniach mnoho a kĹ�az by tým neprinášal niÄŤ zvlášĹĄ hodné pozornosti. UrÄŤite nie evanjelium a JeĹľiša Krista ako svetlo sveta. KĹ�az má byĹĄ osobitne sviecou, ktorá nie je skrytá pod mericou, a to aj vtedy, keÄŹ má zmysel pre záujmy mladých a delí sa o ich radosĹĄ.

Prázdnota srdca sa nedá zatajiĹĄ
Ak kĹ�az nepreĹľíva svoje kĹ�azstvo v duchu evanjelia a v duchu viery, je vlastne Äľudský chudák. Stáva sa nešĹĄastím sám pre seba, nešĹĄastím pre veriacich a pre Cirkev. VidieĹĄ takéhoto kĹ�aza potom pri oltári, ako bez vnútornej úÄŤasti slúĹľi svätú omšu, je priam trápne. Trápne znejú jeho náhlivé slová a trápne pôsobia i jeho úkony. Za takého ÄŤloveka sa moĹľno len modliĹĄ.
KĹ�az je muĹľom Eucharistie a modlitby, muĹľom preniknutým duchom evanjelia. Pred veriacimi nemôĹľe dlho zatajovaĹĄ to, Ĺľe je duchovne prázdny. Veriaci to vykriÄŤia otvorene: „Nemali ste v kázni preĹľité BoĹľie slovo, citáty z Písma boli iba ako osadené šperky. Vaše slovo nebol duchovný príhovor, iba reÄŤnenie, akých sú dnes v médiách tisíce.“
Na druhej strane dobrý kĹ�az povie niekedy neveÄľa slov, ale ak sú preĹľité, Äľudia si ich pamätajú.
Pri sviatosti zmierenia povie moĹľno kĹ�az niekedy len krátko kÄľaÄŤiacemu ÄŤlovekovi: „Zamyslite sa teraz po spovedi a povedzte si: ÄŚo robím so svojím Ĺľivotom? A preÄŤítajte si potom z evanjelia sv. Jána úryvok o Poslednej veÄŤeri. Uvidíte, ako sa vám ÄŤosi v Ĺľivote rozsvieti!“

Menej slov, viac modlitby
Iba opravdivý kĹ�az, ktorý Ĺľije modlitbou, ktorý vie vo viere zotrvaĹĄ v tichu aj sám pred oltárom, vie vysloviĹĄ oĹľivujúce slová a dokáĹľe chápaĹĄ aj Ĺľivot jemu zverených v duchu BoĹľej prítomnosti.
Jeho kĹ�azský Ĺľivot viery je potom sám ohlasovaním evanjelia, a to aj vtedy, keÄŹ šíri okolo seba radosĹĄ. ByĹĄ na svätej omši takéhoto kĹ�aza je podÄľa vyjadrení veriacich taký duchovný záĹľitok, ktorý preĹľaruje ich deĹ� i noc, prácu i oddych, starosti i obety Ĺľivota. To môĹľe priniesĹĄ veriacim aj dnes dobrý kĹ�az.

Nesie bremená svoje i iných
Ohrozuje ÄŤosi aj kĹ�aza v jeho Ĺľivote? UrÄŤite áno. VeÄŹ je ako kaĹľdý iný ÄŤlovek, ba moĹľno je vystavený ohrozeniu ešte viac. V prvom rade preto, Ĺľe je svetu viac na oÄŤiach, ale aj preto, Ĺľe napriek všetkému aj on je iba ÄŤlovek a ÄŤasto nesie bremená iných, tých, ktorí ho potrebujú. KĹ�az trpí aj tým, Ĺľe ho moĹľno mnohí Äľudia nemajú radi výslovne ako kĹ�aza, lebo im pripomína zodpovednosĹĄ za Ĺľivot.
No kĹ�az môĹľe byĹĄ ohrozovaný aj zo strany tých, ktorí ho majú radi, no majú ho radi príliš Äľudskou láskou. Vieme, Ĺľe aj na tom nejeden kĹ�az uĹľ stroskotal. KĹ�az má maĹĄ rád Äľudí a Äľudia kĹ�aza láskou Kristovou.

Aby bol kĹ�az poĹľehnaním
Ĺ˝ivot kĹ�aza a jeho slovo musí i dnes vydávaĹĄ svedectvo. Tu nie je najdôleĹľitejší vynikajúci mikrofón. NajdôleĹľitejšie je, aby BoĹľie slovo Ĺľilo najprv v nás kĹ�azoch. Potom ho môĹľeme zveriĹĄ veriacim ÄŤi neveriacim ako slovo pravdy ÄŤi náuky, ale najmä ako slovo lásky a Ĺľivota. Takéto slovo kĹ�aza podnecuje Duch BoĹľí, Duch Svätý. O tom nás uistil sám JeĹľiš krátko pred smrĹĄou: „TešiteÄľ, Duch Svätý... NauÄŤí vás všetko“ (Jn 14, 26). A nielen nauÄŤí – on nám dáva priamo dar BoĹľej lásky a ÄŹalšie dary – niektoré uvádza sv. Pavol opäĹĄ v Liste GalaĹĄanom: „Ovocím Ducha je láska, radosĹĄ, pokoj, zhovievavosĹĄ, láskavosĹĄ, vernosĹĄ, miernosĹĄ“ (Gal 5, 22).
Toto pozorujeme v celých dejinách Cirkvi, najmä v Ĺľivotoch opravdivých kĹ�azov i laikov, a to aĹľ do dnešného dĹ�a. Hovoria nám to z dejín Ĺľivoty Benedikta, Cyrila a Metoda s Gorazdom, v súÄŤasnom období Ĺľivot Jána Pavla II., bl. Matky Terézie, bl. Zdenky i Pavla Petra GojdiÄŤa a iných.
Takéto Ĺľivoty kĹ�azov i veriacich potrebujú naliehavo aj naše ÄŤasy. Dobrý kĹ�az, kĹ�az Ĺľivej viery, ktorého nám Cirkev v mene BoĹľom posiela, je pre nás veÄľkým poĹľehnaním. Treba sa za to modliĹĄ. ModliĹĄ sa má v tomto duchu kaĹľdý kĹ�az sám za seba, modliĹĄ sa máme za Ĺľivot kĹ�azov a za ich pôsobenie všetci. Cirkev to robí denne za všetkých kĹ�azov i za všetkých veriacich

Autor: Kardinál Ján Chryzostom Korec, SJ