História

Svätý Anton Pustovník

    Sv.Anton sa narodil v roku 250 v Egypte. Jeho rodiÄŤia boli bohatí, urodzení a boli kresĹĄania. TakĹľe sv. Anton dostal vynikajúcu a ukaĹľkovú výchovu. So svojimi rodiÄŤmi pravidelne chodieval do chrámu, kde usilovne poÄŤúval BoĹľie slovo. RodiÄŤov si, vÄŹaka výchove, ktorú dostal, veÄľmi ctil a váĹľil. A aj keÄŹ dospieval, nebol vzdorovitý, ale rodiÄŤov stále poslúchal. Aj keÄŹ pomerne Ĺľil v blahobyte, nepoĹľadoval od rodiÄŤov prepych. Detstvo utieklo ako voda a v 18 tich rokoch mu rodiÄŤia zomreli, takĹľe sa musel postaraĹĄ o svoju mladšiu sestru. Raz v kostole poÄŤul evanjelium, kde JeĹľiš hovoril boháÄŤovi, aby rozdal všetko, ÄŤo má, a aby ho nasledoval. Sv. Anton vedel, Ĺľe tieto slová patria jemu. Preto dlho neváhal, svoj veÄľký majetok popredal a peniaze rozdal chudobným. Svoju sestriÄŤku zveril dôveryhodným pannám do parthenonu, na výchovu. Takto sa sám vydal na cestu za Bohom. Rástol v askéze, sebazapieraní, v poznaní Boha a stále sa modlil. Pri tomto všetkom bol sv. Anton veÄľmi milovaný Äľudmi.V úplnej slobode sa sám podriaÄŹoval ostatným askétom, ku ktorým chodieval. U kaĹľdého sa priúÄŤal nejakým cnostiam. Úctu ku Kristovi a vzájomnú lásku však videl u všetkých. DedinÄŤania ho nazývali BoĹľím priateÄľom. Niektorí ho milovali ako vlastného syna, niektorý ako brata. No diabol sa nevzdával. V mladosti ho pokúšal neÄŤistotou, túĹľbou po bohatstve, výÄŤitkami svedomia. KeÄŹ odolával, zaÄŤal sa mu ziavovaĹĄ v podobe vábiacej Ĺľeny a rôznych divých zvierat. LenĹľe to boli uĹľ úbohe pokusy diabla, ktorým sa sv. Anton vysmieval. Vedel, Ĺľe Najmocnejší je stále s ním. Pokora a pokoj zo sv. Antona priam sršala. Ĺ˝il sám na púšti 20 rokov a Pán skrze neho uzdravil mnoho Äľudí a vyhnal veÄľa zlých duchov. Všetko to robil v skrytosti, aj keÄŹ za ním chodievalo mnoĹľstvo aj významných Äľudí. Raz za ním prišiel vojvodca Martinian a chcel, aby vyhnal z jeho dcéry zlého ducha. Dlho búchal na dvere a prosil Antona aby sa za Ĺ�u modlil. Anton nechcel otvoriĹĄ, len vykukol von oknom a spustil:" ÄŚloveÄŤe, ÄŤo na mĹ�a kriÄŤíš? Ja som taký istý ÄŤlovek ako ty. Ak veríš v Krista, ktorému ja slúĹľim, tak poÄŹ a pomodli sa so svojou vierou k Bohu, stane sa ti." Martinian okamĹľite uveril, vzýval Kristovo meno a odišiel s dcérou, ktorá bola oÄŤistená do démona. Pri sv. Antonovi Pán urobil mnoho ÄŹalších veÄľkých znamení a zázrakov. Anton si veÄľmi uvedomoval, Ĺľe to nerobil on, ale Kristus. Preto nikdy nepúšĹĄal Äľudí do svojej pustovne, ale ich upriamoval na všemohúceho Boha, ktorý dáva mnoho milostí. Jednou z mnohých milostí, ktoré dal Boh sv. Antonovi, bola aj jednoduchá prirodzená múdrosĹĄ. Raz za ním prišli nejakí pofiderní filozofi aby sa mu vysmiali, Ĺľe nevie ÄŤítaĹĄ, ani písaĹĄ (ÄŤo bola pravda). No sv. Anton sa ich opýtal:" ÄŚo poviete na toto? ÄŚo bolo prvé" rozum, ÄŤi písmena? A ÄŤo je príÄŤinou ÄŤoho? Rozum písmen, alebo písmena rozumu?" KeÄŹ odpovedali, Ĺľe rozum je prvotný a vynašiel písma, Anton povedal:" TakĹľe kto má zdravý rozum, nepotrebuje písmena." Táto odpoveÄŹ ich zarazila a divili sa, Ĺľe v neuÄŤenom ÄŤloveku je taký dôvtip. Pre dnešný svet by bol sv. Anton bláznom a ÄŤudákom, ale preÄŤo za ním chodievali tisíce Äľudí? NieÄŤo na Ĺ�om bolo zvláštne. Ĺ˝il v Ĺ�om Kristus, ktorý miluje. Kristus, ktorý pomáha slabým a ktorý dáva radu tým ktorí ju potrebujú. Sv. Anton bol skutoÄŤnou soÄľou a svetlom, ktroré Äľudia potrebujú.

     

    História úcty k sv. Valentínovi v Spišskej Belej

    Úcta k sv. Valentínovi, kĹ�azovi a muÄŤeníkovi má v Spišskej Belej dlhú históriu. Na územie nášho mesta ju priniesli pravdepodobne nemeckí kolonizátori. Pôvodne tvorili Spišskú Belú dve osady – staršia slovenská a mladšia nemecká osada, ktoré neskôr splynuli do jedného mesteÄŤka.

    VäÄŤší slovenský kostol bol zasvätený sv. Antonovi opátovi. Niektorí predpokladajú, Ĺľe úctu k sv. Antonovi priniesli na územie Belej mnísi, ktorí tu viedli pustovnícky Ĺľivot. Písomné zmienky sa nám však nezachovali. Úcte sv. Valentína bol zasvätený menší kostolík, ktorý zrejme postavili katolíci nemeckého pôvodu. V historických prameĹ�och je o Ĺ�om z roku 1674 nasledujúca zmienka: "Napokon je (v Belej) aj malý kostol, nazývaný po svätom Valentínovi, v ktorom sa kaĹľdý rok vykonáva poboĹľnosĹĄ na sviatok sv. Valentína podÄľa starobylého zvyku". V prameĹ�och z roku 1707 a 1752 sa píše, Ĺľe vzácny kostol sv. Valentína bol postavený v roku 1208. V Kanonickej vizitácii z roku 1700 sa o Ĺ�om môĹľeme doÄŤítaĹĄ: "V menšom kostole sv. Valentína sú tri oltáre. Prvý oltár má tri sochy, jednu z pravej strany: sv. Štefana, prvého muÄŤeníka, v strede pozlátenú drevenú sochu Blahoslavenej Panny Márie s Jezuliatkom, na Äľavej strane pozlátenú (sochu) sv. Valentína, muÄŤeníka so sochou chorého ÄŤloveka pri nohách. Druhý je Oltár viacerých muÄŤeníkov, ktorý je pri okne… Tretí je (oltár) sv. Krištofa muÄŤeníka". ÄŚo sa týka zvona, ten bol na dvoch drevených brvnách "na ÄŤelnej strane kostola vnútri pod strechou". Spomínaný dokument pokraÄŤuje: "Odpustky sú iba v menšom chráme sv. Valentína, a tam, kto chce, môĹľe (ich) získaĹĄ raz v roku, podÄľa zvyku dĹ�a 14. februára… Základy kostola sv. Valentína (v r. 1700) sa nápadne rúcajú kvôli kanálu na vodu pri múre kostola pri mestskom mlyne…" V správe z kanonickej vizitácie z roku 1745 sa dozvedáme: "TieĹľ aj druhý menší kostol pod názvom sv. Valentína, kĹ�aza a muÄŤeníka, ktorý má v deĹ� svätca odpustky povolené Najvyšším VeÄľkĹ�azom (pápeĹľom) na sedem rokov, ktoré ÄŤasom majú opäĹĄ na BoĹľiu slávu zaobstaraĹĄ Školskí bratia Piaristi a kult ctihodného svätého muÄŤeníka, na ktorého slávnosĹĄ, dĹ�a 14. februára, za hojného poÄŤtu zhromaĹľdených Äľudí z okolitých miest, mesteÄŤiek a dedín slávia a mnohí katolíci pristupujú k sviatosti pokánia a sv. prijímania a dokonca aj nekatolíci zverujú tomuto sv. Valentínovi svoje deti obetovaním sviec alebo iným spôsobom. Ale teraz je tento kostol úplne zruinovaný ponajprv kvôli nekatolíckym Belianskym obyvateÄľom, ktorí na svoj mlyn odklonili popri základoch kostola vodu, kedysi teÄŤúcu vo vzdialenom koryte (okolo r. 1650). Potom kvôli poĹľiaru strechy, zaloĹľenému heretickými obÄŤanmi mesta, a tieĹľ niekoÄľko rokov stojace múry, uĹľ dosĹĄ upadajúce, sa zosunuli (následkom) pretekajúcej vody do mlyna. V minulých vizitáciách boli Belanskí obyvatelia napomenutí prevelebnými pánmi vizitátormi, aby v priebehu istého ÄŤasu zabránili beztrestnosti voÄŤi tomuto kostolu, ale povedali, Ĺľe zamýšÄľali premiestniĹĄ tento kostol na pohodlnejšie miesto. LenĹľe teraz zamýšÄľajú niÄŤ nerobiĹĄ, hoci by sa mali dívaĹĄ na vznikajúcu ruinu. …Zvon, ktorý po poĹľiari predali na zvonkové hodiny na mestskej veĹľi, bol v tejto povoÄľnosti neskôr zniÄŤený. SpoloÄŤenstvo zabránilo uvedeniu (vecí) do pôvodného stavu." Od roku 1707 v dôsledku spomínaných nepriaznivých udalostí došlo k zmene, ktorá trvá aĹľ podnes. Dozvedáme sa o nej z knihy História farnosti: "Po zruinovaní kostola bol oltár sv. Valentína so zboĹľnosĹĄou a odpustkami preloĹľený do kaplnky sv. Kataríny vo väÄŤšom kostole (sv. Antona), ktorá sa odteraz zaÄŤala volaĹĄ kaplnkou sv. Valentína. Oltár sv. panien Kataríny a Barbory bol umiestnený tam, kde bol oltár svätých kráÄľov Ladislava a Štefana a na miesto (oltára) Rozoslania apoštolov bol z kaplnky prenesený oltár sv. Jozefa, pestúna, prinesený z Podolínca". 11. októbra v roku 1784 udelil pápeĹľ Pius VI. plnomocné odpustky na deĹ� sv. Valentína a sv. Antona v Belej. Mohli ich získaĹĄ tí, ktorí sa za obvyklých podmienok, v ÄŤase od prvých vešpier do súmraku nasledujúceho dĹ�a, nejaký ÄŤas zboĹľne pomodlili v kostole. V pátraní po úcte sv. Valentína nás môĹľe ešte zaujaĹĄ pozoruhodná zmienka o jestvovaní "Bratstva sv. Valentína" u nekatolíkov poÄŤas reformácie. Pod výrazmi nekatolíci alebo heretici, ktoré sa v tomto období spomínajú v historických materiáloch Spišskej Belej, autori vtedy mysleli luteránov. V Kánonických vizitáciách sa zachovala nasledovná zmienka: "Bratstvo sv. Valentína v Belej, predtým okupovanej heretickými cirkvami, potvrdzuje tretí list dodatku tejto knihy na tretej a štvrtej strane (vlepený dovnútra) kde je vloĹľená tabuÄľka alebo katalóg spolubratov, ktorí v jednotlivých rokoch volili predsedu bratstva… Túto tabuÄľku, ktorú mal nekatolícky obÄŤan Belej priezviskom Dux, alebo vlastným menom Schiz, od dávnych ÄŤias ukrytú v komore pod trámom a doskami, v roku 1823 vytiahol a daroval katolíckej fare. KeÄŹĹľe obsahovala predsedu a bratov v rokoch 1665 a 1666, ktoré boli rokmi, keÄŹ bola Cirkev v rukách nekatolíkov, musela byĹĄ uloĹľená, zachytená a opatrovaná heretikmi Bratstva sv. Valentína." Podotýkam, Ĺľe v tomto bratstve bolo zapísaných pribliĹľne štyridsaĹĄ muĹľov. SúÄŤasĹĄou úcty k svätým je aj úcta ich pozostatkov, takzvaných relikvií. V našom kostole sa okrem relikvií sv. Antona, sv. Mikuláša alebo sv. Filipa Neriho nachádzajú aj ostatky sv. Valentína, konkrétne malá ÄŤiastoÄŤka z jeho kostí uloĹľená v zlatom relikviári. V nedeÄľu, po odpustovej slávnosti sú jeho relikvie vystavené k uctievaniu. Úcta pozostatkov svätých nie je magickou poverou, ktorá by pripisovala zázraÄŤnú moc predmetom, ale je vierou v BoĹľiu moc, ktorá sa môĹľe prejaviĹĄ na príhovor svätých. Prosba na príhovor niektorého svätého môĹľe byĹĄ sprevádzaná aj uctením si jeho pozostatkov, alebo predmetov, ktoré s ním mali súvis. Napríklad tých, ktorý sa svätec dotýkal. Potvrdenie toho nachádzame aj v Skutkoch apoštolov, kde sa píše: "A Boh robil Pavlovými rukami neobyÄŤajné divy, takĹľe aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšĹĄali a zlí duchovia vychádzali" (Sk 19, 11-12). Z toho, ÄŤo sme spomenuli, môĹľeme vidieĹĄ, Ĺľe úcta k sv. Valentínovi v Spišskej Belej mala ÄŹaleko od romantických zvyklostí v deĹ� jeho spomienky, ktoré sa na Slovensku rozšírili v posledných rokoch. KeÄŹ uvaĹľujeme nad tým, Ĺľe pôvodný väÄŤší kostol v Spišskej Belej bol zasvätený sv. Antonovi, Ĺľe menší kostolík sv. Valentína bol zniÄŤený a napriek tomu úcta k nemu nevyhynula ale bola prenesená do kostola sv. Antona, aĹľ sa deĹ� sv. Valentína stal hlavným odpustom, pozorujeme v tom akúsi zvláštnu niĹĄ. A keÄŹ pozorujeme, Ĺľe úctu k sv. Valentínovi si uchovávali v priebehu dejín aj mnohí evanjelici, ÄŤi uĹľ zhromaĹľdení v spomínanom "Bratstve" alebo ako pútnici, prosiaci v deĹ� jeho slávnosti a na jeho príhovor za svoje deti, vidíme, Ĺľe tu ide o ÄŤosi viac neĹľ len o spomienku. Tu išlo o silu príhovoru sv. Valentína, ktorú Äľudia stále zakúšali, a preto úcta k nemu postupom ÄŤasu neslabla ale ešte viac mocnela. Verím, Ĺľe sa v našej farnosti znovu obnoví pravá úcta k sv. Valentínovi, aby sa aj v dnešných ÄŤasoch cez neho Boh mocne oslávil.

     

    Kto bol sv. Valentín

    V dejinách Cirkvi poznáme viacero významných Valentínov. Z nich najznámejší je sv. Valentín, rímsky kĹ�az a muÄŤeník, ktorého sviatok sa slávi 14. februára. Sv. Valentín bol kĹ�azom a lekárom. Pre svoju dobroÄŤinnosĹĄ poĹľíval úctu aj medzi pohanmi. Ako môĹľeme vidieĹĄ aj z histórie mesta Spišská Belá, obÄľube a úcte zo strany nekatolíkov sa tešil aj po svojej smrti. Za cisára Klaudia bol uväznený a odvedený pred súd. V Acta sanctorum boll. sa o tom píše: Cisár sa mu vÄľúdne prihováral: "PoÄŤujem, Ĺľe ĹĄa chvália ako muĹľa múdreho, preto sa tým viac ÄŤudujem, Ĺľe máš v obÄľube pošetilú a bohapustú kresĹĄanskú poveru. A okrem toho kresĹĄania sú nepriateÄľmi rímskej ríše". Valentín mu na to odpovedal: "KresĹĄania nie sú nepriateÄľmi ríše. Ja sám mám teba i Äľud v láske; poslúcham zákony ríše a modlím sa za teba aj za celú ríšu". Jeden z prítomných cisárových radcov sa spýtal Valentína: "A ÄŤo si myslíš o našich bohoch?" Valentín odpovedal neohrozene: "Títo vaši bohovia buÄŹ nikdy neĹľili, alebo trávili svoj Ĺľivot v oplzlostiach a roztopašnostiach; sami vaši spisovatelia a básnici tak píšu." Cisár na to povedal Valentínovi: "Ak je Kristus pravý Boh, dokáĹľ to!" Valentín odpovedal: "PresvedÄŤíš sa o tom, ale najprv je potrebné, aby si robil pokánie, aby si veril v Krista a prijal krst." Cisár prerušil súdne pojednávanie a odovzdal Valentína námestníkovi Kalpurniovi s rozkazom, aby Valentína vyšetroval ÄŹalej. Kalpurnius ho odovzdal sudcovi Asteriovi. KeÄŹ Valentína priviedli do Asteriovho domu, uvidel tam sošky domácich bôĹľikov a zvolal: "KieĹľ by JeĹľiš Kristus, pravé svetlo, vyviedol obyvateÄľov tohoto domu z tmy bludu! KieĹľ by ich osvietil, aby poznali jediného a pravého Boha!" Asterius na to povedal: "Uverím v tvojho Krista, ak mi dokáĹľeš, Ĺľe on osvecuje kaĹľdého. Mám doma dievÄŤa, slepé uĹľ dva roky. Ak jej Kristus otvorí oÄŤi, uverím". A tak priviedli nevidiace dievÄŤa. Valentín pozdvihol ruky k nebu a takto sa modlil: "Všemohúci BoĹľe, Otec nášho Pána JeĹľiša Krista! Ty si poslal svojho Syna na svet, aby nás z temnoty priviedol k pravému svetlu, volám k tebe, aby si ráÄŤil túto svoju sluĹľobnicu osvietiĹĄ svetlom svojej múdrosti". A keÄŹ dokonÄŤil modlitbu, slepé dievÄŤa hneÄŹ videlo. Asterius padol v úĹľase na kolená a prosil Valentína o pouÄŤenie v kresĹĄanskej viere a o krst. ZvesĹĄ o zázraÄŤnom uzdravení nevidiaceho dievÄŤaĹĄa sa rýchlo rozniesla po celom meste. Pohania zúrili, zrejme aj pre obrátenie Asteria, pribehli k jeho domu, vtrhli dovnútra, zbili Valentína a vyvliekli ho za mesto k Flaminiovej ceste, kde ho sĹĄali meÄŤom. Stalo sa to v roku 269. Svätý Valentín bol uctievaný ako orodovník pri morovej nákaze, bolestiach brucha, hlavy a pri epileptických záchvatoch. Na oltári v kaplnke farského kostola v Spišskej Belej zasvätenej sv. Valentínovi je tento svätec vyobrazený ako kĹ�az Ĺľehnajúci mua leĹľiaceho na zemi, ktorý upadol do epileptického záchvatu. Podobné vyobrazenie sa nachádzalo aj v pôvodnom oltári kostolíka sv. Valentína, ktorý bol zniÄŤený na prelome sedemnásteho a osemnásteho storoÄŤia. Niektorí historici (napr. Doc Ivan Chalupecký) sa domnievajú, Ĺľe v Spišskej Belej bol uctievaný nie sv. Valentín, kĹ�az a muÄŤeník, ale sv. Valentín, biskup z Rätienu. Tento prišiel do Pasova ako vierozvest. Nemal úspech, a preto šiel do Ríma k pápeĹľovi Levovi I. PápeĹľ mu nariadil, aby sa vrátil na svoje pôsobisko: "Len choÄŹ, bratu, pros, trestaj, Ĺľehnaj… a uvidíš dobré výsledky; ak nie, dávam ti dovolenie, aby si išiel k iným národom". Valentín poslúchol, ale obyvatelia Pasova ho zbili a vyhnali. Preto sa odobral do ŠvajÄŤiarska a tam hlásal evanjelium. Zomrel okolo r. 470 a bol pochovaný v Mayes v Tirolsku. V roku 761 boli jeho pozostatky prenesené do Pasova. Podobne, ako Valentín, muÄŤeník v Ríme, je sv. Valentín z Rätienu uctievaný ako príhovorca za Äľudí chorých na epilepsiu. Ale keÄŹĹľe sa jeho sviatok uĹľ dávno slávi 7. januára (napr. v Linzi a Pasove) a nie 14. februára, zdá sa, Ĺľe v Spišskej Belej sa uctieval skôr sv. Valentín, kĹ�az a muÄŤeník z Ríma. Štrnásty február sa v Spišskej Belej slávil ako sviatok sv. Valentína uĹľ v stredoveku. Podotýkam, Ĺľe na súÄŤasnom oltári v kaplnke kostola sv. Antona je vyobrazený sv. Valentín ako kĹ�az a nie ako biskup. Napokon vás môĹľe trápiĹĄ ešte jedna otázka: PreÄŤo sa dnes sv. Valentín uctieva ako patrón zaÄľúbených? PodÄľa legendy, keÄŹ sa panovník Klaudius rozhodol zrušiĹĄ manĹľelstvo, pretoĹľe podÄľa jeho názoru Ĺľenatí muĹľi nevykazovali v armáde také dobré výsledky ako slobodní, Valentín potajomky sobášil zamilovaných, za ÄŤo bol zatknutý a kruto potrestaný. PodÄľa tejto legendy sv. Valentín bol popravený v deĹ� "luperkálií", poÄŤas ktorých starí Rimania konali obrady oÄŤisty a prosili svojich bohov za dar plodnosti. Pre tento deĹ� bola typická aj "lotéria lásky" - kaĹľdé dievÄŤa vhodilo do urny lístok so svojím menom a slobodní muĹľi si potom Ĺľrebovali nastávajúcu. PodÄľa niektorých historikov mu patronát nad zaÄľúbenými párikmi prischol iba zhodou okolností - na jeho sviatok, 14. februára, sa totiĹľ príroda prebúdza zo zimného spánku a vtáky zaÄŤínajú svoje svadobné tance. Sviatok sv. Valentína ako deĹ�, keÄŹ si kaĹľdý vyberá svojho milého, spomína roku 1380 vo svojom diele Parliament of Fowls aj otec anglickej literatúry Geoffrey Chaucer. Zvyk posielaĹĄ na sv. Valentína pohÄľadnice ako prejavy sympatií vznikol oveÄľa neskôr a má anglosaské korene. Prvú "valentínku" vraj v 15. storoÄŤí poslal z londýnskeho väzenia svojej manĹľelke orleánsky vojvoda Charles. Táto milá tradícia sa rozšírila najmä v 19. storoÄŤí, keÄŹ sa svätovalentínske pozdravy zaÄŤali vyrábaĹĄ hromadne. Sviatok prišiel zrejme vhod najmä obchodníkom. Na stagnujúcom trhu, ktorý pred Vianocami poriadne prevetral vrecká kupujúcich, sa objavil nový príĹĄaĹľlivý artikel - valentínske bonboniéry, hraÄŤky, kytice ÄŤi parfumy.